Prečo sa učím slovenčinu

Prečo sa učím Slovenčinu.
Keby som mala odpovedať na túto otázku, nemala by som úplne istú odpoveď. Keď som bola malá, mali sme na Slovensku rodinu, a zakaždým, keď oni prišli na návštevu, rozjasnila som sa nad tým krásnym jazykom. Chcela som hovoriť tak, ako oni. Moja imitácia slovenských slov neznela veľmi vierohodne a moji rodičia i brat sa mi za to smiali. Tak som to nechala tak a čas šiel ďalej. Zaujali ma iné jazyky ako angličtina a ruština. Nikdy mi nenapadlo zaujímat sa viac o tento jazyk. Prečo aj? Koniec koncov so Slovákmi sa dorozumieme a oni s nami tiež.
Ale potom přišiel zlom. Akosi som sa zamýšľala nad tým, prečo vlastne nepoznať jazyk, ktorý je k nám najbližšie a najpodobnejšie, viac. Veď sme skoro ako bratia. Myslím si, že nie je od veci poznať a chápať našich slovenských susedov tak dobre, že by som s nimi, napríklad, dokázala plynule hovoriť po slovensky. A tak som prišla na tento kurz. Moja kamarátka mi poradila ako si tento kurz zapísať, pretože ako neskúsený prvák som sa eště tak úplne nekamarátila s informačným systémom, ale nakoniec som to zvládla a som tu.
Moje požiadavky nie sú obrovské, napokon (alebo vlastne) to závisí predovšetkým na mne, ako sa postavím k tomuto kurzu. Po slovensky naozaj veľa neviem, a tak dúfam, že aspoň na konci kurzu budem mať nejaké základy a keď sa ma niekto opýta, či si dám čučoriedky, tak na nich nebudem pozerať s otvorenými ústami a premýšľať, čo to znamená.